... úryvky  

O čom to bude?
Nehovoriace pätnásťročné dievča, ktoré vymenilo svoj hlas za to, aby mohlo byť v tele dospelej ženy, putuje dystopickou krajinou v blízkej budúcnosti a hľadá svojho brata, ktorý sa stratil kvôli nej. Planétu požiera atmosférická kríza a ľudia sa snažia žiť bez slnečného svetla. Niektorí iba prežívajú, iní sa strácajú do temnoty, iní zo stavu profitujú, ale hlavne sa adaptujú a snažia sa udržať planétu, ktorá je na pokraji krachu pri živote. Príbeh je z časti modernou adaptáciou Snehovej kráľovnej od Andersena. Antagonistom v tomto príbehu je abstraktný protihráč – temnota. 

ilustrácie Janko Kurinec

Gerda a Kay si na svetlé dni pamätali. Na fotkách z dvanástich narodenín bol západ slnka. Vtedy bežná realita. Z terasy observatória videli západ slnka na tisíc spôsobov. Žili tu od narodenia. Boli zvyknutí na čarovné výhľady. Hory, slnko, sneh. A teraz už len tma. Koľko to trvalo? Dva roky a niečo. Dva roky bez svetla.

Narodili sa v ten istý deň. Gerda si musela pár minút počkať, kým sa Kay vyštverá zo spoločného úkrytu na svetlo sveta. Nevadilo jej to. Kay musel byť vždy a všade prvý. Fungovalo im to. Takto spolu testovali život. Kay vždy preskúmal terén a keď nič nehrozilo, Gerda ho mohla bezpečne nasledovať. Vždy sa vedeli dopĺňať. Napríklad on rád počúval, ona rada čítala. Kým boli menší, nosil jej z knižnice knihy o vesmíre. Keď čítala, nechala sa uniesť k Slnku alebo inej hviezde, alebo bola sama hviezdou, celou galaxiou. Nemala problém predstaviť si čokoľvek z tých úžasných kníh a seba v akomkoľvek svete. Rada kreslila. Keď sa jej príbeh v niektorej knihe páčil, dokreslila sa do neho. Preto sa knihy do knižnice vracali s vylepšeným ilustráciami, alebo novými kresbami cez text na stránke. Keď s Kayom stáli v kupole vysokohorského observatória, kde s rodičmi trávili väčšinu života, cítila, že otvorom na pozorovanie dokáže vyletieť veľmi vysoko.

Kay naopak, pozeral zhora vždy dolu, do priestoru pod nimi. Na pohorie pokryté snehom, nad ktorým sa observatórium týčilo. Na rozdiel od Gerdy, ktorá rada lietala, chcel stáť na zemi. Miloval priestor tak, ako ona, ale musel ho cítiť pod nohami. Takže zatiaľ, čo ona dvíhala hlavu k oblohe a rýchlosťou svetla si odskočila do vesmíru, on sa pozeral dolu a pocítil okamžitú potrebu spojiť sa s povrchom a prežiť ho svojim pohybom. Väčšinou ju potom chvíľu prehováral, aby s ním išla von. Keď nechcela, zobral lyže a odišiel sám. Poznal hory okolo observatória ako nikto. Vyrastal v nich. Vedel, kam by mohol ísť so zatvorenými očami a kde je to vždy iné. Boli miesta, tie vyššie položené, kde sa mu to zdalo vždy nové. Iba priestor okolo bol rovnako nekonečný. Nebo, na ktorom oblaky plávali vždy v rôznom tempe a s rôznou dynamikou, pokoj, alebo nepokoj, ktorý z nich prechádzal do neho. Mal aj tajné miesta, ktoré objavil náhodou, ako bola jaskyňa. Nikomu o nej nepovedal, ani Gerde. Až raz.., ale po poriadku.

Poznáte tú rozprávku, čo sa volá Snehová kráľovná od Andersena? Prečítajte si ju, je krásna. Gerda s Kayom ju mali vždy radi. Asi aj ich rodičia, keďže im dali mená po deťoch z príbehu, čo začína katastrofou so zrkadlom, ktoré ukazovalo len to zlé. Keď sa rozbilo, črepiny sa rozleteli a čas ich rozdrvil na prach. Ten sa dokázal usadiť v oku človeka a zmeniť jeho pohľad na svet tak, že nič už nebolo veselé a pekné. V každom zrnku bol príbeh, aj ten o Snehovej kráľovnej. Bolo ich však oveľa viac. Toto je jeden z nich.

Fínka zatvorila knihu, z ktorej Gerde a Kayovi čítala. Čítala im občas aj keď vyrástli. Pracovala na observatóriu ako kuchárka a starala sa aj o nich. Bola s nimi častejšie ako rodičia, čo skúmali slnečnú korónu a snažili sa zistiť, ako využiť energiu zo Slnka pre potreby ľudstva. To bolo dôležitejšie. A teraz bolo pre zmenu dôležité zistiť, čo sú to za mraky v atmosfére, ktoré slnečné svetlo neprepustia. Preto sa s deťmi videli väčšinou len pri raňajkách a večeri a niekedy ani to nie. Vedeli, kde sa nájdu, keby niečo a tak boli všetci spokojní.

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden čarodejník, ktorý stvoril pokrivené zrkadlo. Všetko v ňom bolo smutné a temné. Zrkadlo sa rozbilo a jeho úlomky sa rozleteli po svete. Dostali sa do očí mnohých ľudí, ako nebezpečný vírus, ktorý zobral z ich života radosť a svetlo. Takíto ľudia už svetlo nevidia. A tí, ktorým sa vírus dostal do duše sa stávajú tieňmi a strácajú sa v hmle, ktorá sa rozrastá a zastiera všetko svetlo. Ak sa však nájde človek, ktorý sa temnote postaví, ak pred ňou čo len jedného, iného zachráni, všetkých zachráni.


Kay mal rád rozprávku o malej, morskej víle, ktorá sa vynorila nad hladinu a spievala tak, že očarila oceán. Ako Gerda, ktorá si rada vyliezla do kupoly observatória, lebo v nej bola zvláštna ozvena. Postavila sa medzi staré ďalekohľady na pozorovanie slnečnej koróny, ktorými teraz pozorovali hustú, temnú hmlu, čo neúnavne plachtila oblohou a spievala ako morská víla pod búrkovými mračnami. Gerda vždy spievala do vyčerpania. Hodiny. Nahlas, potichu, pošepky, v myšlienkach. Jej hlas sa niesol, alebo strácal, narážal do vetra, zanikal v hukote dažďa, potichu sa rozlieval v dokonalom, mäkkom súzvuku s padajúcim snehom. A kto mal šťastie, že ju zastihol spievať, stratil sa v kráse jej hlasu a počúval. Nezastaviteľné myšlienky sa zastavili, dych sa spomalil a bolo iba tu a teraz. Kto to zažil raz, chcel to mať znovu. Všetci ju preto milovali. Aspoň tak si to Kay myslel. Ale teraz bol nahnevaný, že sa s ňou musel vrátiť domov. Dvere observatória boli otvorené a v nich stála Fínka. Na očiach tie jej záhadné okuliare, ktoré vyzerali trochu ako potápačské, trochu ako zváračské. Ale hlavne, nikdy si ich nedávala dolu. Raz ju Gerda s Kayom navštívili v noci, aby zistili, či ich má aj keď spí. Opatrne vošli do jej izby a pomaly sa približovali k posteli, Fínka pravidelne dýchala. Keď sa naklonili k jej tvári, mala za sklami okuliarov otvorené oči a uprene na nich pozerala. Zdesene z jej izby ušli, zavreli sa vo svojej a zamkli na kľúč. Neskôr si hovorili, že sa im zdalo, že jej tie oči trochu svietili.


Kay cítil, že sa každé ráno budí s čoraz väčším strachom a tak proti nemu začal bojovať. Išiel von aj keď sa bál, zašiel ďalej ako zvyčajne, vybral sa aj na nepreskúmané miesta. A jedného večera, keď sa vracal domov, pretože sa zdvihol taký silný vietor, že mu nedovolil dýchať a zápasil s ním ako s tvrdohlavou vlnou, ktorá ho chce zložiť k zemi a natrieť na skaly, všimol si na oblohe malý, svetlý bod. Prekvapene naň pozeral. Nevedel, či to spôsobil víchor, ktorý na malom kúsku rozohnal mračná ako ovce, medzi ktoré vbehol nahnevaný pes, alebo to bolo znamenie, alebo zázrak, ale cez vrstvičku hmly na neho vykúkala hviezda. Malý, jagavý bod. Nezameniteľný. Iný, ako led svetlá v meste, iný, ako lampáše, ktoré žiarili v oblokoch ako v mrákotách, nedostatočné, v šetriacom režime, neprítomné. Toto svetlo bolo intenzívne a živé. V tom momente pochopil, ako sú všetky ostatné svetlá, ktoré sa ľudia zúfalo snažia vyrábať a udržiavať choré. Okrem tohto jedného. Zostal stáť a pozeral naň so zadržaným dychom. Hviezda. Hviezda a nebo. Voľakedy nebo znamenalo oblaky, otvorený priestor, naznačovalo vesmír. Teraz zmenilo svoj význam. Bolo bariérou, zátarasou, za ktorou boli oni, uväznení, oddelení od vesmíru. Takže keď sa objavilo nebo, malý kúsok, bolo to ako koniec sveta, alebo jeho začiatok? Chvíľu nedýchal a potom sa ozlomkrky rozbehol dnu, za Gerdou. Tá si práve ľahla, pretože už mal byť večer a ona sa cítila vyšťavená. Zdolala posledný level svojej hry, odhodila gamepad a prázdnym pohľadom pozerala na konzolu, čo pohltila more energie tečúcej z veternej turbíny zasadenej v skalách pod observatóriom. Prepadol ju pocit prázdnoty. Najväčší, aký kedy cítila. Povedala si, že zajtra sa nechá odprevadiť do mesta a kúpi si takú zásobu hier, aby ju už nikdy nezaskočil pocit, že ju na ďalší deň nič nečaká. Teraz už chcela iba zatvoriť oči, spať a uniknúť inde, k iným pocitom, urobiť si pauzu. Dôsledne skontrolovala okná, aby sa náhodou nestalo, že po ňu temnota príde cez niektorú zanedbanú škáru a unesie ju v bezmocnosti spánku. Svetlo nezhasla, zato sa kompletne uzatvorila v spacom vaku, ktorý jej pomáhal prekonať dotieravý chlad. Cítila sa ako larva, ktorá sa odovzdá malému priestoru medzi stenami svojej kukly a verí, že keď sa raz dostane von, bude z nej nová, zmysluplnejšia bytosť. Už zatvárala oči a padala do príjemného, ospalého bezvedomia, keď do jej izby vtrhol Kay. S prekvapením si uvedomila, že sa nezamkla. Kay necitlivo roztrhol bezpečie jej kukly a vpustil jej na tvár chlad, ktorý priniesol zvonku.

„Musíš ísť so mnou! Niečo ti ukážem! Neuveríš, je to zázrak!“

V tvári mal výraz, ktorý u neho nevidela dlho. Miešalo sa v ňom šťastie, nádej, detská radosť, nadšenie. Emócie, na ktoré už takmer zabudla. Nasilu ju ťahal zo spacáku, ale jej sa to nepáčilo. A po zážitku s jaskyňou sa k jeho objavom, ktoré jej chcel ukázať, stavala odmietavo. Teraz bola navyše unavená a prázdna, potrebovala vypnúť. Urobila by čokoľvek, aby sa udržala v milosrdnom predspánkovom bezvedomí. Celou silou ho nohami v spacáku odkopla. Kay akoby sa prebral z očarenia, v očiach mal prekvapenie a bolesť. Stiahlo mu hrdlo a naliehavo zašepkal.

„Na nebi je hviezda, Gerda! Fakt!“

„Idem spať, nechaj ma!“

„Ale na nebi je hviezda, čo to nechápeš?“ Kayov hlas prosil.

Gerda mlčky zatiahla zips a otočila sa mu chrbtom. Kay jej zips nasilu rozopol a začal ju zo spacáku vyzliekať. V jeho pohyboch bolo zúfalstvo a agresia, ktorú nepoznala.

„Čo robíš? Nechaj ma! Choď preč!“ Kričala na neho. Chvíľu zápasili.

„Prestaň zo seba robiť mŕtvolu! Prestaň sa tváriť ako tieň, lebo nás všetkých nakazíš. Zabiješ nás!“, reval jej Kay do tváre. Nikdy ho takého nevidela. Gerda kopala, nechcela mu dovoliť, aby z nej spacák stiahol, ale jemu sa to podarilo a utekal s ním z izby von. V momente, ako sa Gerda prestala hýbať, prekvapil ju nepríjemný chlad. Vstala a rozbehla sa za ním. Čakal ju na chodbe. Keď ju uvidel, zbehol dolu železným schodiskom a otvoril vchodové dvere. Okamih v nich postál a vyšiel von aj so spacákom v ruke. Gerda opatrne kráčala za ním, akoby sa bála, že ju chce zase vtiahnuť do nejakej pasce. Hovorila si, že by sa mala vrátiť, zobrať spacák z jeho izby, zamknúť sa a kašľať na neho. Ale čo ak hovoril pravdu? Vyšla von a obrátila tvár k nebu. Na nebi však žiadna hviezda nebola. Nebolo tam nič. Alebo presnejšie, bola tam tma a nič. Ako vždy. A bol tam Kay, ktorý v tom obrovskom vetre stál prekvapivo nehybne a pozeral sa hore, do temnoty. Po tvári mu tiekli slzy. Gerda k nemu rázne dokráčala, vietor trepotal jej pyžamom ako plachtami na chatrnom, málo odolnom sťažni, ktorý sa každú chvíľu zlomí. Tak sa cítila. Uchmatla z jeho ovisnutých, bezvládnych rúk spacák a bežala dnu. Dvere za sebou zaplesla a zamkla.

„A teraz uvidíš, aké je to zostať sám a v tme!“ Zakričala za ním. Potom vošla do svojej izby a navliekla sa do spacáku, aby sa zohriala. Povedala si, že ho nechá chvíľu vonku, aby mu vrátila jaskyňu, aby mu vrátila všetko, do čoho ju nútil. Aby mu vrátila všetky momenty nádeje, ktoré v nej prebudil a potom dostala do nosa. Potrebovala sa zbaviť svojho hnevu. Chcela mu ho ukázať v celej sile.


 
 
 
 

Niečo ju pošteklilo na okraji nosnej dierky, kýchla a zobudila sa. V izbe bola taká zima, že sa jej z úst parilo. V noci muselo mrznúť. Gerda sa posadila na posteli a spomenula si na Kaya. Koľko je hodín? Mihlo jej hlavou. Nevedela, ako prebehla k dverám, nepamätala si, ako ich odomkla, prvé, čo si uvedomila, bolo zúfalstvo. Akoby každý pixel, ktorý tvoril obrázok jej tela volal o pomoc. Stála osamelo v tme, v čerstvo napadnutom, nepoškvrnenom snehu, ktorý pokrýval malú kôpku s obrysmi Kayovej topánky. Pozerala na ňu ako na bezmocné zviera, čo čaká na svoj osud. Zdvihla ju a pritisla k sebe, akoby ju chcela zachrániť pred zimou. Bolo neskoro. Topánka bola stvrdnutá od mrazu. A okolo len tma a prázdno.

„Kay!“, revala celá jej existencia do hluchej temnoty, ale jej ústa zostali mĺkve.


A potom, v jedno ráno, po dlhom čase zišla do kuchyne a začala mlieť kávu. Fínka práve zakurovala v krbe. Chvíľu sa nerozprávali. Nakoniec sa Gerda odhodlala.

„Musím ho nájsť. Inak to nikto neurobí. Stratil sa kvôli mne. Ale ako to mám urobiť, keď sa bojím vyjsť von, bojím sa, že sa stratím, neviem kam sa mám vybrať. Neviem nič, iba to, že pokiaľ ho nepôjdem hľadať, nemá zmysel žiť. Myslím, že ty si jediná, kto by mi mohol pomôcť.“

„Pomôcť si musíš sama. Ja ťa môžem iba postrčiť nejakým smerom. Nemusí byť správny. A nebude to zadarmo.“

„Dám ti čokoľvek,“ povedala Gerda. „Ale nič nemám.“

„Máš svoj hlas. Daj mi ho.“

„Môj hlas? Ako ti ho môžem dať?“ Nechápala Gerda.

„To nechaj na mňa, povedala Fínka. Ale jedno si musíš zapamätať a myslieť na to stále. Temnota v skutočnosti neexistuje, každý si ju nosí v hlave, je to myšlienka, ktorá sa prenáša z človeka na človeka. Je ako vírus. Vniká do ľudí očami, lebo oči sú brána duše. Čím viac sú oči temné, tým viac sa z človeka stáva tieň, ktorý je odsúdený na večné blúdenie a hľadanie svetla. Posledné svetlo zo slnka prináša na našu planétu slnečný vietor, ktorý dokáže žiariť aj v temnote. Každý tieň túži stretnúť sa s ním, preto sa všetky strácajú smerom k nemu. Ak chceš nájsť Kaya a veríš, že je teraz tieňom, musíš nájsť slnečný vietor. Ten sa nachádza vždy len na jedinom mieste na zemi ako polárna žiara, ale nikto nevie, kedy a kde sa práve objaví.“

Gerda ju počúvala s doširoka otvorenými očami, nechala do svojej duše vtiecť všetko, čo sa skrývalo v slovách Fínky. Všetky skryté a nevyslovené významy.

„Tak ako mám ten slnečný vietor hľadať?“

„Najprv zaplatíš,“ povedala Fínka. „Cítiš sa na to?“

Gera mlčky prikývla.

„Bude to ťažké.“ Oznámila jej Fínka a pozerala jej pri tom do očí tak silno, akoby sa do nich chcela ponoriť, akoby v nich čosi hľadala, čosi, čo chcela vytiahnuť a nevrátiť.

„V prvom rada, ak sa chceš vydať na cestu sama, nesmieš vyzerať ako dieťa. Všetci musia uveriť, že si dospelá. S tým ti pomôžem. Ľudia veria svojim očiam viac, ako tomu, čo cítia. Stačí oklamať ich oči. Ale deti neoklameš. Oni budú vždy vedieť, že si dieťa. Poď!“

Fínka prehodila na Gerdu svoju ťažkú, páperovú bundu, nechala ju, aby si obula nepremokavé, teplé topánky, návleky až po kolená, rukavice, hrubú vlnenú čiapku a sama sa obliekla podobne. Potom ju vyviedla von. Pred dverami observatória jej pripevnila na nohy kovové mačky a ťahala ju za ruku iným smerom, ako zvyčajne chodievali. Smerom, ktorým nemali dovolené chodiť, a ani tam nik nechodil. Bolo to nebezpečné. Gerda sa triasla strachom, ale nasledovala ju. Kráčali dlho. Stúpali snehom, do ktorého sa prepadali, brodili sa ním, plazili sa po ňom, úplne premočené. Vietor ich zrážal k zemi. Nejedli, nepili a Gerde sa zdalo, že takto išli niekoľko dní. Občas sa kvôli vetru nedokázali pohnúť ďalej, tak iba sedeli, schúlené do klbka a tisli sa k sebe. Potom mlčky pokračovali. Ich vlasy, mihalnice, obočie, líca, boli zakonzervované vo vrstve ľadu. Gerda ju občas na chvíľu roztopila slzami. Necítila si nohy, bola vyčerpaná a v momente, keď mala pocit, že klesne na zem a viac sa nepohne, prišli k miestu pod skalou.


Keď vyšla za mesto, všetko sa jej zadalo trochu iné, hmla hustejšia. Možno ju ľudia v meste vydýchali, preto tam nebola taká mliečna ako tu, pomyslela si Gerda. Na chvíľu si predstavila les, na ktorý sa s Kayom kedysi ešte v čase svetla, pred západom slnka pozerali zo skál a obdivovali hmlu, čo pretekala pomedzi konce stromov. Tma bola všade okolo, ale kým ju odhŕňali z Gerdinho zorného poľa reflektory auta, dalo sa to zvládnuť. Na chvíľu si predstavila, že ich zhasne a ponorí sa do temnoty. Bude sama v najtmavšej tme, nad ktorou visí ťažké, oblačné nebo, ktoré keby spadlo, všetkých by zadusilo. Odháňala pocit, že v skutočnosti je všetko menej nádejné, ako si pôvodne nahovárala. Akoby ju tie úbohé mestské svetielka a svetelné reťaze naozaj dokázali oklamať a dať jej pocit, že to všetko ešte raz môže ožiť a zažiariť. Áno, oklamalo ju to. Ju, čo žila v horách a videla tmu, akú niekto nevidí celý život. Bála sa jej, to áno, ale nebrala ju ako organizmus, ktorý všetko pohltí. Skôr ako nepríjemného známeho, ktorému sa treba vyhnúť, alebo sa s ním naučiť žiť. Schovať sa pred ním. Do svojej vlastnej tmy. Možno si podvedome nahovorila, že kým má mesto tých svojich tisíc svetielok, ktoré tmu perforujú, rozbíjajú a narúšajú jej silu, nič sa nemôže stať. V skutočnosti jej bolo vydané napospas. Obkľúčené, ako malý tábor uprostred pustatiny, so žiariacim ohniskom, ktoré sa tvári, že bude horieť večne, hoci tuší, že by ho zhasol obyčajný nočný dážď. Tu, medzi poliami sa navyše plazilo niečo smutné, ťažké a tiché. Možno to bolo aj hore a prehlušil to vietor. Tu taký vietor nebol. Tu jej do uší liezlo hlavne to zvláštne ticho. Našťastie, staré ale dokonale pojazdné auto si spokojne priadlo, nadšené, že našlo stratený zmysel existencie. Gerda si ho okamžite obľúbila. Momentálne to bol jediný priestor, do ktorého patrila a v ktorom si mohla nahovárať pocit bezpečia. Na chvíľu úplne zabudla, že nevie, kam vlastne ide a ako tento pokus dopadne. Z monotónneho pocitu pokoja ju zrazu vyrušili oči, ktoré sa zjavili pred ňou na ceste a svietili vo svetle reflektorov, ako neónové lampičky. Gerda zabrzdila, ale nie včas a narazila. Oči zmizli. Gerdino srdce uháňalo ako rýchlovlak. Keď sa upokojila, dostala strach. Nevedela, či môže vystúpiť a ak to urobí, čo sa s ňou stane. Nakoniec sa na to odhodlala, žalúdok skomprimovaný na zrnko piesku, opatrne otvorila dvere, po milimetri, akoby posúvala domček z kariet, ktorý sa môže zrútiť a potom je všetko stratené. Vystúpila.

Tebe to trvalo! Prekvapil ju vyčítavý hlas. Na ceste ležal pes.

Iba si ma ťukla, ale mohlo to dopadnúť horšie. Nalož ma, prosím ťa, je mi zima!

Gerda vzala psa do náručia. Pozorne si obzrela jeho srsť, aby zistila, či nekrváca. Pes akoby vedel, čo si myslí.

Iba som sa doudieral, to bude dobré.

Gerdu prekvapilo, aký je ľahký. Položila ho na sedadlo vedľa seba, do páperovej bundy od Fínky, ktorá tam bola pohodená. Opatrne si našiel príjemnú polohu a prepadol sa do jej mäkkosti. V tom momente zaspal. Gerda pokračovala ďalej po diaľnici, občas stretla kamión, ale inak bolo všade pusto, ako v nejakom post-apokalyptickom filme. Pozorne sledovala, či pes dýcha, či má teplé telo, či žije. Keď bola unavená zo šoférovania, zastavila. Vtedy sa pes zobudil.

Uniesli ma, povedal. Dali mi niečo do žrádla, z čoho som zaspal a potom ma uniesli. Keď som sa zobudil, zistil, že som na nejakej ceste a presne v tom momente si ma nabrala. Za to ti pekne ďakujem. Potreboval by som, aby si ma zaviedla domov.

A to je kde? Pomyslela si Gerda.

Pes akoby jej znovu rozumel. Ale možno iba prirodzene nadviazal na to, čo povedala predtým.

Budem ťa navigovať. Mám v hlave kompas. Viem sa vrátiť domov z akéhokoľvek miesta na zemeguli.

Ok, pomyslela si Gerda a naštartovala. A potom motor znovu vypla.

Ty rozprávaš! Si pes! Ako to, že rozprávaš? A ako to, že sa rozprávaš so mnou, ja nerozprávam!

Pes jej pokojne odpovedal, akoby o nič nešlo.

Ani ja nerozprávam, ani ty nerozprávaš. Počuješ snáď nejaký hlas?

Gerda musela uznať, že nie.

Vymieňam si s tebou myšlienky, povedal pes. Nie každý to dokáže. Ty to dokážeš, vďaka tým bielym vlasom. Biele vlasy sú najlepšie kanály na zdieľanie myšlienok.

Gerda sa zasmiala. Blbosť.

Je to blbosť, ale funguje to. Pozri, veď aj ja som celý biely, zadieľal pes.

Gerda sa pristihla pri tom, že sa znovu usmieva. Ako sa voláš? Chcela vedieť.

Havran, odpovedal.

Havran? Taký biely a havran? Pobavilo ju to.

Presne tak, taký biely a havran. A už o tom nehovor. Sú na mne aj iné, zaujímavejšie veci.

Ok, tak kam, Havran?

Otoč to do mesta!

A bolo po nálade.

Prečo? Tam sa mi fakt nechce vracať, snažím sa odtiaľ zmiznúť a neviem ani, ako obrátiť auto. Jediné, čo viem je, ísť rovno.

Havran si z nej nič nerobil.

Si na ceste úplne sama. Môžeš sa otáčať do rána, teda, ak nejaké existuje. A keď budeš otočená, zobuď ma a ja ťa navigujem k sebe domov. Moji majitelia ti dobre zaplatia za to, že si ma našla.

Dopovedal, zívol a znovu zaspal. Tento krát chrápal, ako človek. Gerda sa pokúsila otočiť auto. Zišla z cesty, zhaslo jej, chvíľu to trvalo, ale veľkým oblúkom po mŕtvom, stvrdnutom poli ho nakoniec otočila. A vracala sa do mesta. Bol to zvláštny pocit a vôbec sa jej nepáčil. Keď videla svetielka roztrasené vo vetre, začalo jej byť ťažko. Jemne poškrabala Havrana za uchom, aby ho zobudila. Havran jej potom hovoril, aby zabočila, alebo šla rovno, a jej začalo byť ľúto, že sa rozlúčia. Zastavili pred jedným z domov na ulici, kam ju navigoval. Gerda vystúpila, zazvonila a potom zobrala psa z auta. Čakala s ním v náručí, kým niekto otvorí a podvedome si ho k sebe túlila. Ozval sa šramot, jazýček v zámku poskočil a niekto otvoril. Havran radostne zaskučal a jeho telo sa naplo, akoby chcel rovno preskočiť do náručia svojho majiteľa. Vyšiel pán, za ním chlapec. Prekvapene pozeral na Gerdu s Havranom, ktorý točil chvostom. Chlapec fixoval psa očami a vyzeral veľmi prekvapene.

„Oci!, začal nadšene, ale chlap mu naznačil, že má mlčať a chlapec poslušne stíchol.

„Hľadáte niekoho, pani?“ Muž, na psa sa ani nepozrel. Gerda sa pokúsila vytlačiť zo seba nejaký zvuk, ale nešlo to, ani nečakala, že to pôjde, napriek tomu to skúsila. Potom iba pristúpila k mužovi a podávala mu psa. Havran kňučal láskou a radosťou, pripravený navždy sa odsťahovať z Gerdinho náručia k mužovi a chlapcovi, ale muž sa tváril, že nevie, čo od neho Gerda chce. Gerda mu doslova nanútila psa do náručia, ale muž ho položil na zem, stále bez toho, že by mu venoval čo len jediný pohľad.

„Čo chcete?“ Zavrčal na Gerdu.

„Zabudli ste rozprávať?“ V jeho hlase bolo cítiť útok.

Gerda prikývla.

„Na toto nemám čas.“ Povedal chlap. „Dovi! A to zviera odtiaľto odpracte, lebo ho odpracem ja.“ Zaplesol dvere. Gerda zostala stáť s Havranom, ktorý jej zrazu v rukách oťažel. Nenastala žiadna výmena myšlienok. Kráčali späť k autu. Gerda sa obzrela a v okne uvidela uslzeného chlapca. Reťaz led lampičiek, sa hojdala nad dverami a lákala na pocit domova. Celá záhrada nimi bola omotaná, každý krík na chodníku k dverám domu. Ako na Vianoce, pomyslela si Gerda. Mlčky nastúpili do auta a vyrazili z mesta. Po nejakom čase sa Havran ozval.

Zbavili sa ma.

Pohrýzol si niekoho? Spýtala sa Gerda.

Nie. Ale budil som ich ráno, keď som sa chcel venčiť a to ich hnevalo.

Poplač si, povedala Gerda. A zabudni na nich.


Čítali dlho. Gerda sa po očku pozerala na Elzinu tvár, oči blúdiace po stránkach skicára. Čítala pozorne a zamyslene. Sledovala Gerdin príbeh, ktorý sa na papieri odvíjal príliš rýchlo. Keď sa dostala k poslednému portrétu Kaya, ktorý Gerda nakreslila, lebo sa bála, že na neho zabúda, pocítila niečo zvláštne. Tiež by chcela brata. Gerda vedela aké to je, mať niekoho naozaj blízkeho. Tak dobre na tom Elza nikdy nebola. V Kolóne bola najmladšia. Ľudia si od nej držali odstup. Vyhovovalo jej to. Ale teraz, keď sledovala Gerdin príbeh, niečo sa s ňou dialo. Pochopila, že v jej živote niečo chýba a chcela to. Chcela to od Gerdy. Lenže ona má svoj plán a Elza do neho nepatrí. Nepáčilo sa jej to. Jasné, že celý čas myslí iba na to, ako od nich zmizne. Nepodarí sa jej to, tým si Elza bola istá, ale aj tak mala chuť hodiť jej skicár do špinavého snehu a prejsť ho motorkou. Tresla ním aspoň o stôl a vyšla von. Začudovaná Gerda vybehla za ňou. Knihu, ktorej titul bol Najkrajšie hory sveta, zobrala so sebou. Držala ju v náručí ako poklad. Elza to vnímala. Vnímala jej krásu. Gerda mala všetko, čo jej chýbalo. Bola normálna, slobodná, naivná a mala zmysel života. Nechcela jej rovno povedať, že realita je taká, že je teraz jej majetkom a môže si s ňou robiť, čo chce. Mohla by ju zastreliť a nikto by jej nič nepovedal. Vedela, že keby jej toto povedala, tak je koniec. Pritom to bola pravda. Chcela ju. Chcela si z nej urobiť niekoho, komu môže veriť. Cítila, že sympatie sú, že by sa na tom dalo budovať. Keby Gerda pochopila, že ju nič lepšie nikde nečaká, už by ich nič nerozdelilo, o to by sa Elza postarala. Lenže ona mala niečo, čo Elza nepoznala a vedela, že to má vysokú cenu. Mala brata. Mala niekoho, ku komu cítila naozajstné city. Prekvapilo ju, ako veľmi jej hlava aj telo reaguje na to, že nemá na taký vzťah nádej.

„Dúfala som, že by sme mohli spolu fungovať!“ Zarevala na ňu.

Gerda mlčala, pozerala dolu, ponad obrysy knihy, na špičky topánok.

„Chceš len toho svojho Kaya, ja ťa absolútne nezaujímam! Myslíš si, že pri prvej príležitosti zdrhneš, čo?“

Gerda sa nezmohla na žiadnu reakciu.

„Smola, od nás cesta von nevedie. Kto sa raz dostane dnu, musí zostať. Môžeš si to zakresliť do toho svojho komiksu. Ber to ako výhodu, mala si šťastie, do Kolóny len tak ľahko niekoho nevpustíme. Vonku by si dlho neprežila. Si pod mojou ochranou, bude ti dobre, ak nebudeš vymýšľať. A aby si vedela, tak ja toho Astronóma, ktorého hľadáš poznám. A ver mi, posledné, čo by si chcela, je dostať sa do jeho blízkosti. Choď si po svoj skicár, odchádzame!

Elza nasadla na motorku, naštartovala a čakala, kým sa k nej vyštverá aj smutná, zaskočená Gerda.


 

Kolóna, ako všetci tomuto kamiónovému mestu hovorili, bola obrovská. Okrem kamiónov tu bolo množstvo rozľahlých hangárov naplnených ďalšími kamiónmi, karavanmi na predaj, motorkami. Nenápadný vchod s malou vrátnicou, ktorý zvonka vyzeral ako vchod do bežného autobazáru bol v skutočnosti ostro sledovaným miestom. Bol to jediný bod, ktorý nebol chránený elektromagnetickou bariérou. Tú udržovali v aktivite veterné turbíny tak ako všetko ostatné, závislé na energii v Kolóne. Bariéra bola opticky označená reflexnou čiarou na zemi okolo Kolóny a každý sa jej vyhýbal. Nebola aktivovaná nonstop, ale pretože nebola viditeľná voľným okom, nikto, okrem zopár zasvätených zo stráže nikdy nevedel, kedy je aktívna a kedy nie. Gerda pozerala na čiaru s rešpektom tak, ako ostatní. Vnímala ju nielen ako hradbu, cez ktorú sa nedostane von, ale aj ako reťaz okolo hrdla, ktorá jej dovolila hýbať sa iba do určitej vzdialenosti. Vždy, keď pozrela ponad čiaru do tmy, na žiariace fotoreaktorové mestečko, ktoré vyrábalo kyslík, zovrelo jej žalúdok. Všetci mohli voľne odchádzať a prichádzať bránou okolo vrátnice, kadiaľ Elza s matkou priviedli aj ju. Všetci okrem nej, to jej bolo jasné. Každý odchod a príchod bol monitorovaný strážcami. Gerda si mužov zo stráže pri vchode všimla hneď ako prišla. To boli tí, čo mali oči previazané tmavou páskou. Išiel z nich zvláštny chlad a pohľad do ich zahalenej tváre nebol príjemný. Elza o nich Gerde rozprávala hneď po príchode.

„Majú extrémne ostré nočné videnie. Svetlo lámp im prekáža, preto nosia oči previazané. Potme vidia všetko. Už som veľa krát skúsila prejsť vrátnicou tak, aby si ma nevšimli. Svieti sa tam iba keď niekto ide von alebo dnu autom. Inak je vrátnica v tme, lebo tak to majú radšej. Skúšala som sa rôznymi spôsobmi prešmyknúť, ale vždy ma uvideli. Môžem odísť kedy chcem, robila som to zo zábavy, fakt som si chvíľu myslela, že sa to raz podarí. Ale strážcu neobídeš bez toho, aby ťa videl.“